Svet je zrkadlom

Človek, keď sa narodí do sveta, tak si nestihne ani uvedomiť, ako rýchlo sa stáva súčasťou diania tohto sveta a systému. Pomaly zabúda na jeho skutočnú integritu, aj keď sa nám to spočiatku tak nezdá. V podstate sa to stane tak prirodzene, že si to ani nemáme šancu uvedomiť. Samozrejme, že nie každý to má rovnako.

Aby sa človek "prinavrátil" k svojej integrite, tak je potrebné, aby sa opäť ponoril do seba a "nachádzal". Stáva sa to aj prostredníctvom interakcií s ľudmi, a to tým že si uvedomujeme niečo "hlbšie". Určite ste už počuli, o tom klišé "nič sa nedeje len tak". To akých ľudí stretneme, a aké situácie si pritiahneme, nie je náhoda, ktoré aj poznáme. Ale je tu istá oveľa väčšia synchronizácia, ktorú ešte málo z nás vníma. Keď na niečom lipnem, očakávam a niečo považujem za pravdu, tak sa dejú veci presne opačné a pre niečo je to veľmi dobré. Ale o tom neskôr. :-)

Čo to teda znamená "svet mi je zrkadlom" ? To čo si myslím, vnímam a cítim určuje moje naladenie. Život funguje tak, že v živote si priťahujem, buď také isté moje presvedčenia alebo teda tie "zrkadlové" - iné. Je tu istá forma vibrácií, cez ktoré sa prejavený svet môže vyjadriť.
Ak ja som presvedčená o nejakej pravde, príde človek, ktorý si myslí to isté alebo opačné. Tak ako poznáme "vrana k vrane sadá" platí aj pri tomto. To čo odmietam si priťahujem - zákon príťažlivosti. Ale, čo treba zdôrazniť je to, ak človek má určitý nadhľad, tak sa nebude stretávať s tak výrazným zrkadlom - extrémom v živote. V tom nadhľade nedokáže byť ešte väčšina ľudí na svete ale všetko postupne.
Ak sa budem snažiť zapáčiť ľudom neprirodzene, tak že budem prehnane milá, tak môžem stretnúť ľudí a situácie, kde ľudia ma budú využívať a klamať. A to dovtedy, kým si neuvedomím, že si to vytváram sama. Tým, že nie som prirodzená vo svojej skutočnej prirodzenosti a teda som nevyvážená. V tomto príklade "prehnane milá" inak by táto situácia ani nevznikla!
Každý jeden aspekt, ak sa tak vychýli od svojej prirodzenej integrity, tak nám to svet takto zrkadlí. Každý jedinec to má inak, a preto netreba niekoho len kopírovať. Vždy sám život najlepšie ukáže, čo všetko sme pochopili, kde ešte máme svoje vlastné "achilove päty" čiže nevyvážené miesta. Prvý najdôležitejší krok je uvedomenie si svojho nastavenia cez "obsah mysle".

Čo robiť, keď príde uvedomenie cez zrkadlo, že konám "nevyvážene"? V prvom rade, treba prijať seba tak ako sme. Človek nezvíťazí nad sebou, tým že niečo potlačí do úzadia, že to bude odmietať. Ak sa toho nechce zbaviť len tým, že to potlačí, ale aj nechce si to do svojho života stále priťahovať, treba sa naučiť sebe-láske. Láska otvára iný obzor a nevyvážené stavy strácajú svoju moc. V praxi to znamená, že sa učíme mať seba samého rád cez PRIJATIE toho čo práve je. :-) Ťažké? :-)
Pre ľudí je ťažké prijať "len tak čo je" lebo sme sa stotožnili stým, čo si myslíme, vnímame je jediná skutočnosť, a preto sa strácame v emócií a zabudli sme na ten "nadhľad". Človek, ktorý sa prinavracia k svojej skutočnej podstate "vznútornením", tak sa dostáva do toho nadhľadu a situácie, ktoré sa dejú "samé" už nerieši a nedotýka sa ho nič. Môžme to nazvať láska, energia, vesmír, božstvo, slová sa môžu len jemne "toho" významu dotknúť ale svoj prežitok nič nenahradí. :o)

Život nemusím byť utrpením, ak už chápeme aj iné princípy, ktoré sú tu odjakživa, len sme na ne zabudli. :-) Je čas aj pre vás spoznávať seba cez svoje nerovnováhy?
Uvedomiť si, že myseľ nemusí byť "pánom" ale je tu ešte ten "nadhľad". Byť "len tak" pozorovateľ chce istú prax, ale koho už to osloví, tak prečo to nevyskúšať. :-) Každý z nás prikladá ruku k dielu menom kolektívne vedomie. Tým, že v sebe nachádzam mier, tým vyžarujem do priestoru viac kľudu a mieru. :-) Sme tu na to, aby sme sa evolučne vyvíjali, cez to že sme zabudli svoju skutočnú podstatu, a tým ju opäť nachádzali - svoju "Božskú" podstatu. :-)))
A v podstate sa to stále deje.... :-))) O "vznútorňovaní" si povieme neskôr. :-)